„PÚŠTNY OTEC“

            V adventnom období čítame o tom, ako ľudia rozličných kategórií zďaleka prichádzajú za Jánom Krstiteľom a pýtajú sa: „Čo máme robiť?“ (Lk 3,10)
            Všimnime si detaily tohto procesu: Ján je na odľahlom mieste, konkrétne na púšti. Teda miesto, na ktoré za ním ľudia prichádzajú, je pre nich ťažšie prístupné a oni musia vynaložiť obety v podobe cestovania, ubytovania, stravovania, aby sa k Jánovi dostali.
            No zdá sa, že im to stojí za to. Dá sa predpokladať, že medzi nimi bolo veľa takých, ktorí boli nejakým spôsobom vo svojom živote „zaseknutí“ a túžili pohnúť sa z bodu, v ktorom sa nachádzali.

            Ďalšou zaujímavosťou je, že za Jánom prichádzajú ľudia rôznych stavov a profesií. Nikto však od neho nedostáva nejakú „valnú“ radu. Mohlo ich to teda aj sklamať. Ján jednoducho iba pripomína veci, ktoré vyplývali z ich stavu či povolania. Mýtnikom i vojakom dáva radu v zmysle: „Plňte si svoje povinnosti a nezneužívajte svoje postavenie. Buďte správnymi ľuďmi na správnom mieste.“ Nehovorí im nič viac, nič menej. Nesmeruje k nim nijaké výzvy k radikálnym a hrdinským zmenám vo svojom životnom štýle.

            Na Jánovi Krstiteľovi je ďalej zaujímavé to, že hoci odišiel na púšť, neutekal pred ľuďmi a ani pred civilizáciou. Do istej miery trochu áno, ale nie úplne. Ján žil na púšti, ale nie ako čudák, ktorý už mal všetkého a všetkých plné zuby. Viedol tam jednoduchý život, cez ktorý sa ľahšie napájal na Boha, čím účinnejšie mohol slúžiť tým, ktorí to potrebovali.

            Ján sa na púšti stal človekom, ktorý druhým poskytoval duchovné vedenie. Stal sa vzorom javu, ktorý sa po jeho smrti v Cirkvi veľmi rozmohol a ktorý pretrváva až do dnešného dňa. A to je existencia tzv. „púštneho otca“. O púštnych otcoch, ktorí odjakživa pomáhali ľuďom v ich duchovnom raste, nájdeme toho veľa napísaného v rôznych príručkách o duchovnom vedení.

            Kto je to „púštny otec?“ Je to niečo iné ako duchovný vodca. Za duchovným vodcom prichádza človek v pravidelných intervaloch, diskutuje s ním o rozpoznávaní Božej vôle pre svoj život v jeho konkrétnych situáciách. No „púštny otec“ je človek, ktorého sa rozhodnem navštíviť možno iba raz za život. Je to človek, ktorého môžem potrebovať iba v niektorom bode svojho života. „Púštny otec“ nám môže pomôcť rozpoznať Božiu vôľu v našom živote tým, že upriami našu pozornosť na pre nás dôležité veci. Bez toho, že by nás bližšie poznal, môže nášmu životu poskytnúť mnoho svetla.

            Kľúčovou vecou je, aby sme sa na toho človeka alebo na stretnutie s ním pozerali z pozície viery. Totiž – ak sme presvedčení, že Boh nás na našej ceste životom vedie, potom si môžeme byť istí, že nám v istých bodoch nášho života ukáže ľudí, ktorí nám v danej chvíli môžu najlepšie pomôcť. Nikdy sa to však nezaobíde bez hľadania, otázok, ťažkostí a pokory.

            O akých ľudí sa môže jednať? Sú to napríklad takí, ktorí sú známi svojou výnimočnou múdrosťou. (Aj za starozákonným Šalamúnom chodili ľudia z rôznych končín zeme, napríklad aj kráľovná zo Sáby). Alebo títo ľudia vynikajú svojou svätosťou (napríklad Ján Mária Vianney alebo páter Pio) alebo životnými skúsenosťami.

            K tomu poslednému hovorí pekný príklad zo svojho života duchovný autor Robert Wick, ktorý sa kedysi dávno rozhodol vyhľadať známu osobnosť Henryho Nouwena. Potreboval od neho radu, čo má vo svojom živote robiť ďalej: cítil sa vyčerpaný, hrozilo mu vyhorenie a tiež cítil povolanie k väčšej otvorenosti voči Bohu. Nouwen si Wicka vypočul, povypytoval sa ho na detaily, pomodlil sa s ním a nakoniec mu dal radu. Táto rada bola pre neho – ako to neskôr zhodnotil – veľmi dôležitá a ako sa ukázalo, aj veľmi správna.

            Aj zo života Jána Pavla II. je známe, že sa v istej etape svojho života obrátil na kapucínskeho kňaza pátra Pia. Nevieme presne, o čo šlo, ale vieme, že toto stretnutie sa odohralo.

            Občas človek cíti, že by mal za niekým zájsť, o kom počul, že by mu mohol dobre poradiť. Ak sa na to pozeráme očami viery, prečo nie? Ak sa však rozhodneme tento krok učiniť, mali by sme pamätať na niekoľko nasledujúcich bodov:

1. Ak takúto špeciálnu asistenciu potrebuješ, hľadaj ju až vtedy, keď si použil ostatné dostupné zdroje. Bežné kontakty vo svojom duchovnom živote, skúmanie, uvažovanie, modlitbu, rozhovory s tebe prístupnými ľuďmi.

2. K tomuto procesu – ak usúdiš, že ho potrebuješ – by si sa mal postaviť s plnou vážnosťou. Nie iba so zvedavosťou. Informáciu, ktorú dostaneš, by si mal skúmať, a nie chodiť ešte za ďalšími a ďalšími ľuďmi a hľadať ďalej. To samozrejme neznamená, že ak dostaneš radu, si povinný ju zachovať. Treba ju skúmať a hľadať aj iné prostriedky, aby si to, čo si počul, aj pochopil. Hlavne modlitbu. Slovo človeka, za ktorým si sa po zrelom uvážení rozhodol ísť, by si mal zobrať vážne.

3. Mal by si byť múdry ohľadom toho, za kým pôjdeš. Niekto môže pomôcť jednému, no nemusí pomôcť druhému. Aj keď prílišné špekulovanie tiež nie je dobré, treba si uvedomiť pravdu, ktorá je obsiahnutá v jednom ruskom prísloví: „Úder kladivom rozbije sklo, ale ukuje kov.“ Preto hľadaj dobre.

4. Nepodceňuj to, čo počuješ. Niekedy ti „púštny otec“ môže povedať – tak ako aj Ján Krstiteľ tým, ktorí prišli za ním – úplne bežné veci. No aj toto môže byť pre teba Božím slovom.

            Kto by mohol byť pre nás „púštnym otcom“ dnes? Na to sa nedá dať jednoznačná odpoveď. Niektorí ľudia putujú napríklad na pútnické miesta, ktoré považujú za miesta veľkých milostí a „vsadia na náhodu“, koho tu stretnú. Iní idú na duchovné cvičenia a tam niekoho oslovia. Ďalší oslovia niektorého z misionárov, ktorí vo farnosti robia misie. A zasa iní napríklad vsadia na slovo, ktoré počujú napríklad na audiencii u pápeža a cítia, že je adresované práve im. Sú však aj takí, ktorí idú za takýmito ľuďmi veľmi cielene a dôkladne sa na stretnutie s nimi pripravujú.

            V celom tomto procese je najdôležitejšia úprimnosť a dôvera v Boha. Na neho nesmieme zabudnúť. Veď v konečnom dôsledku je to On, ktorý nás vedie a ktorý do nás vložil túžbu po svetle. Preto to bude práve On, ktorý nám ponúkne nástroj, cez ktorý budeme môcť svetlo pre náš život  objaviť.

(spracované podľa homílie Milana Bubáka, 3.adventná nedeľa 2012)